Už jste našli svoji osudovú lásku?

 

 

Bohyňa sa prejavuje niektorými špecifickými znakmi – rozpoznáte ich medzi ostatnými ženami.
Jedným z prvých znakov je to, že vás síce nesmierne miluje, ale jej láska má aj svoje hranice... To ste prekvapení, čo? Čítali ste o „nekonečnej“ a „bezhraničnej“ láske, láske, ktorá všetko odpúšťa a podobne...

 

 

Už ste našli svoju osudovú lásku?

Žijete vedľa nej, alebo ju ešte len túžite nájsť? Tým, ktorí ju medzi všetkými ostatnými bytosťami na tomto svete rozpoznali je všetko jasné – netreba, aby čítali ďalej. Toto je skôr pre tých, ktorí túžia po láske a stále ešte ju nemôžu nájsť.
Niečo vám poviem: mám také presvedčenie, že existuje – ale nie iba tá moja... Ale aj tá vaša. Že každý má svoju bytosť, jednu jedinú na tomto svete, jednu, v ktorej sú všetky ostatné a ktorá je tu len pre neho – s nikým iným nebude úplná tak, ako s vami: a ani vy nebudete úplní skôr, ako ju nájdete...
Verím, že tento svet je skrývačka – je to HRA NA SLEPÚ BABU, počas ktorej sa motkáme, potácame životom so šatkou na očiach a s rukami napriamenými pred seba... Ohmatávame skutočnosť, no nevidíme ju: kohosi hľadáme a nemôžeme nájsť... Chcem vám tú prácu uľahčiť – chcem vám dať pár indícií, podľa ktorých azda jeden druhého nájdete rýchlejšie a menej bezbolestne, ako tomu bolo doteraz. Keďže som muž, budem hovoriť skôr o problémoch nás, mužov so ženami...
Bohyňa sa prejavuje niektorými špecifickými znakmi – rozpoznáte ich medzi ostatnými ženami.
Jedným z prvých znakov je to, že vás síce nesmierne miluje, ale jej láska má aj svoje hranice... To ste prekvapení, čo? Čítali ste o „nekonečnej“ a „bezhraničnej“ láske, láske, ktorá všetko odpúšťa a podobne... Niečo vám poviem: to ste počuli a čítali o vašej vlastnej láske, láske so znamienkom „plus“, teda tej, ktorou sa vo vesmíre prejavuje jeho „mužská“ časť. NIE VŠAK ŽENSKÁ!
Ženská láska – láska Bohyne MÁ SVOJE HRANICE – sú to jej jediné hranice, ale definitívne: prejavujú sa ako n e p r i e p u s t n o s ť... Neskôr tento pojem a túto odlišnosť ženskej časti spektra vysvetlím, zatiaľ len o tom, ako sa prejavuje v „ľudskom prevedení“ a ako teda rozpoznáte Bohyňu vo vašej milovanej.
Láska vašej bohyne sa síce prejavuje nesmiernou trpezlivosťou, toleruje takmer všetko na svete – je tu však jedna vec, ktorú vám nebude milovať n i k d y: NIKDY NEBUDE MILOVAŤ VAŠE SLABOSTI!
Týmto sa láska bohyne líši od „bežnej“ lásky: to znamená, že v istej chvíli jej božská trpezlivosť dôjde do svojej krajnej medze: ak sa tej krajnej medze dotknete, pochopíte, aká je pevná a nepriepustná... Lepšie povedané je „pružná“ a nepriepustná zároveň... Jej „pevnosť“ je v jej pružnosti a nepoddajnosti – je akoby elastická, má však svoje jasné vymedzenia v priestore: ďalej za túto hranicu to neide...
Na príklade „mužskej lásky“, ktorá má charakter expanzie do nekonečných diaľav vesmíru, láska „ženská“ túto expanziu b r z d í a obmedzuje.
Ak sa svetlá, mužská a veľmi žiarivá láska Boha dotkne hraníc ríše lásky Bohyne, je to, akoby sa vystrelená guľka zaborila do tela – je tu prienik, ale pohyb sa spomalí a nakoniec zastaví... Táto „membrána“ sa prejavuje na rozdiel od kráľovstva svetla ako dokonalá tma – je však zároveň „premietacím plátnom“ na ktorom vznikajú o b r a z y našej skutočnosti.
Už chápete význam „nepreniknuteľnosti“?
Ak by v tele Bohyne boli „perforácie“, svetlo by unikalo a šírilo by sa do nekonečna – nemalo by na svojej ceste žiadne prekážky: to je jedna pravda, na druhej strane by však nevznikal obraz 3D vesmíru, ako ho poznáme z každodennej skúsenosti a tak by tu neboli galaxie, planetárne systémy, planéty – ani tá naša, kontinenty, pralesy a oceány, ale ani naše mestá a my v nich...
Láska, ako vás miluje vaša bohyňa sa v niektorých textoch nazýva aj KRUTOU LÁSKOU. A presne takouto „krutou láskou“ vás bude milovať aj tá, ktorú hľadáte...
Vy ste si však navykli „hľadať“ v priestoroch ústupčivosti... Hľadáte buď takú, ktorá by vám donekonečna ustupovala /o tej poviete, že je to dobrá žena/, alebo naopak takú, ktorá bude s vami do nekonečna bojovať / o tej poviete, že je to dračica a vy máte dračice rád.../. Ani jedna z nich to nie je – pokojne ešte hmatkajte ďalej, ešte nenadišla vaša chvíľa, ešte nedržíte v náručí tú, ktorú po celé veky hľadáte...
Bohyňa sa prejavuje takmer nevyčerpateľnou dobrotou – jej dobrota a ústupčivosť však končia tam, kde sa odmietate vzdať hoveniu si vo vašich vlastných slabostiach!
Čo sú to tie slabosti, v ktorých si hoviete a na ktoré ste si tak zvykli, že ich už ani za slabosti nepovažujete, naopak, považujete ich sa svoju silu?
V základe všetkých vašich slabostí je vaše presvedčenie o tom, že ste obeťou sveta v ktorom žijete, alebo naopak, že ste pánom tohto sveta... Obe tieto presvedčenia trpia jedným nedostatkom: vznikajú z klamného dojmu, že to, čomu hovoríte „vonkajší svet“ určuje, či ste pánom, alebo obeťou... Osudový omyl ľudstva sa stal aj vašim omylom: na základe neho považujete obraz skutočnosti za skutočnosť samú...
Nie že by ste netušili o svojej skutočnej moci – o moci, ktorá je ukrytá vo vás a nie vo vonkajšom svete – vám je však p o h o d l n é oddávať sa ilúzii o takzvanej realite sveta vonku... Umožňuje vám to totiž ZVAĽOVAŤ VINU NA DRUHÝCH.
Buď zvaľujete vinu za svoje nešťastie na druhých, alebo naopak, z druhých si robíte modly, vodcov a guruov: v konečnom dôsledku sa tak ZBAVUJETE ZODPOVEDNOSTI.
Zbavujete sa svojej zodpovednosti za svet, ktorý projektujete do vonkajšieho sveta ako jeho t v o r c o v i a: sami máte tú moc k r e o v a ť tento svet, vytvárať ho, modelovať, zhmotňovať... Ako ľudské bytosti máme všetci kúzelnícke schopnosti vytvárania reality – tvorby každodenných zázrakov. A naša bohyňa m i l u j e práve túto našu moc!
Naša bohyňa nemiluje moc našich svalov, nášho ega... Nemiluje náš krik, rozhadzovanie rukami a pasovanie sa za majstrov sveta! Nie – naša bohyňa miluje našu skutočnú moc t v o r b y, silu našej plodnosti, zdroj našej vášne a lásky: TO BOHYŇA MILUJE NAOZAJ!
Kedysi dávno sme však túto moc stratili – nechali sme sa ochočiť, domestikovať...
Uverili sme grandióznej manipulácii sveta – ktorá funguje celé tisícročia a teraz je dovádzaná do technologickej dokonalosti: na základe tejto manipulácie nám boli do mysle zasiate isté konštrukcie – máme ich tam uložené ako mikročip, ktorý kontroluje naše správanie a určuje to, ako na náš svet nazeráme... Stalo sa z nás stádo, vykorisťované a využívané, slabnúce, no presvedčené o tom, že je všetko vporiadku...
Naša myseľ je ovládaná týmito konštrukciami: správame sa podľa nich a podľa nich aj tvoríme svoj svet. Je to DRAVČÍ SVET – jeho základom je naše presvedčenie o nadvláde vonkajšieho sveta, ktorému sme si zvykli hovoriť „realita“.
Isté typy takzvaných vieroúk nám vštepili do mysle základné ovládacie presvedčenia, z ktorých najsilnejšie je azda to, že ČLOVEK JE OD ZÁKLADU ZLÝ.
Na základe tohto presvedčenia sa už v dávnych dobách začal „boj proti zlu“.
Útok na druhú bytosť sa ospravedlňoval „bojom proti zlu“. Namiesto „vymetenia zla“ sa však stalo čosi celkom iné – vytvoril sa KULT SÚDU a celosvetový boj o popredné „kreslá v porote“, ktorá rozhoduje o bytí a nebytí ľudských bytostí na tejto planéte a ten stav vyvolal nové a nové konflikty, vojny, revolúcie a násilnosti všetkého druhu.
Potlačované „zlo“ vybuchlo v plnej svojej paráde: v našich dobách je drvivá väčšina populácie presvedčená o tom, že ČLOVEK JE OD ZÁKLADU ZLÝ: tieto tvrdenia a myšlienkové konštrukcie dokladá práve skúsenosťou s týmto násilím a zvrátenosťami...
Tieto zvrátenosti sú tu preto, lebo sme sa nechali o v l á d n u ť vzormi vloženými do našej mysle a v ich základe je dualita medzi takzvanou „realitou“ dimenzie 3D a všetkými ostatnými dimenziami... Dá sa povedať, že všetky ostatné dimenzie ostali „vylúčené z hry“...
A v skutočnosti sú to práve tieto „iné dimenzie“ z ktorých realita 3D vzniká – odráža sa na „premietacom plátne“ a tu dostáva svoju formu...
Ako v Platónovej jaskyni, sedíme všetci chrbtom ku Zdroju a veríme hre tieňov – to nám umožňuje zbavovať sa zodpovednosti za tvorbu týchto „tieňov“. Zodpovednosť prenášame na „vonkajšie okolnosti“, čo nám zasa umožňuje ospravedlňovať sa za svoje kompromisy, ktoré denno-denne robíme rovnako, ako to robia všetci ostatní...
Ak by sme sa raz zbavili tohto cudzieho kódu a z neho vyplývajúcej „pravdy“ o tom, že VŠETCI SME VRODENE ZLÍ, uvideli by sme odrazu ako je tomu naozaj...
Naozaj je to tak, že na tento svet sa rodíme bez hriechu a bez viny – pocity hriechu viny a teda nevyhnutnosť súdu, odsudzovania a posudzovania získavame až výchovou a životnou skúsenosťou so SVETOM OBRAZU. V tom svete bojujeme jeden proti druhému, rozdávame rany a rany dostávame – robíme tak nesmiernu radosť tým, ktorí z vrcholu špičky moci tento Obraz ovládajú...
Sme figúrkami v „ich“ hre – zvádzame iluzórne vojny, virtuálne boje, ktoré nás stoja celú našu životnú energiu. Stávame sa bezmocnými – vo
Svete Obrazu však máme pocit, že „kýmsi sme“...
Ak ak „kýmsi sme“ v tejto tragikomickej hre, naša bohyňa vidí našu slabosť v Ríši Skutočnosti. V Ríši Skutočnosti existujeme ako bohyne a bohovia. V Ríši Skutočnosti máme nesmiernu moc – ktorá sa stupňuje práve v spoločnom tanci muža a ženy, ktorí sa našli... Najväčším úsilím mocipánov Obrazu je teda z a b r á n i ť, aby sa HRA NA SLEPÚ BABU skončila a aby muž našiel svoju ženu... Zatiaľ sa veci majú tak, že miesto muža a ženy sa stretajú imidž muža a imidž ženy... Stretajú sa, sobášia sa, majú spolu deti – a aj keď im počas vzájomného spolužitia padajú masky z tváre, nemajú už o d v a h u priznať si omyl a začať svoje večné hľadanie odznova...
A tak si vzájomne „prepačujú“ - tolerujú si vzájomné slabosti a kompromisy...
Spoločnosť ich ubezpečuje, že je to tak normálne: každý sa musí vzdať svojich ideálov a snov, tak to chodí, taký je život ostatne: ŽENY SÚ ZLÉ aj MUŽI SÚ ZLÍ, celý tento svet je vraj sviňa – a tak nie sme výnimkou...
Svoju zbabelosť žiť s súlade so sebou samými si ospravedlňujeme vzájomným presviedčaním sa že ČLOVEK A SVET SVET SÚ ODJAKŽIVA ZLÍ...
Vždy to tak bolo – je to tak aj teraz a tak to bude aj za tisíc rokov. Nikto na tom nič nezmení...
Ak si toto myslíte aj vy, a chcete si to myslieť aj naďalej, je to vaša vec... Nikto vám v tom nebude brániť, skôr naopak: ste vítaní vo Svete Obrazu.
Môžete kráčať s miliónmi na ich ceste k nekonečnej samote a vzájomnej izolácii...
Môžete ďalej spoluvytvárať svet o ktorom ste presvedčení, že iný byť nemôže...
Musíte sa však pri tom vzdať jednej veci: že vás vaša bohyňa bude milovať...
Budú vás zaiste milovať mnohé a mnohé ženy – ale nie BOHYŇA.
Láska vašej bohyne – tej, ktorú hľadáte po celé veky, no nie ste ochotní pre jej nájdenie nič so sebou urobiť – sa líši od lások všetkých tých ostatných jedným: NEMILUJE VAŠE SLABOSTI – a vašou najväčšou slabosťou je vaša sebaľútosť – inými slovami presvedčenie o tom, že nemáte za tento svet plnú z o d p o v e d n o s ť a že sa vám dejú veci „zvonka“... Skutočná bohyňa miluje len vašu silu – a tou nie je váš úspech, či neúspech vo Svete Obrazu, ale len to, kým naozaj ste...
Ženy, ktoré naháňate a ktoré vás obdivujú pre vaše schopnosti nadobudnúť postavenie v rámci otrockej hierarchie Sveta Obrazu, vám prepáčia čokoľvek – budete to považovať za prejav „skutočnej lásky“ - skutočná láska však neprepačuje... Vyčkáva, je trpezlivá, ale neprepačuje – neuľahčuje vám vašu povinnosť stať sa tým, kým v skutočnosti ste...Láska bohyne si „vynucuje“ aby ste sa stali tým, kým naozaj ste... Jej lásku môžete dokonca cítiť ako „tvrdosť“, či nemilosrdnosť, ako opak lásky – to preto, lebo ste si zvykli, že vám vždy ktorási žena ustupuje...
Zvykli ste si, že vám ženy ustupujú – robia to často preto, lebo sa vás boja...
Inokedy to robia pre svoju m á r n i v o s ť: sú s vami „účelovo“ - vedia, že keď vám budú jednostaj fúkať vaše „bobo“, budete to považovať za lásku a dáte im čokoľvek o čo si zažiadajú... TO VŠAK NIE JE LÁSKA – a vy to viete... Viete, ako vás využívajú, hovoríte o nich, že sú falošné a to vás ešte viacej utvrdzuje v presvedčení, že ČLOVEK JE VRODENE ZLÝ – a ešte viacej vás vrhá do vlastného otroctva...
S bohyňou zažijete azda najkrušnejšie chvíľe vášho života: uvidíte svoju nahotu, ale aj svoju skutočnú silu... Bohyňa je vašou rovnocennou družkou – a azda preto sa stretnutiu s ňou vyhýbate – bojíte sa ho, aj keď tvrdíte, že netúžite po inom, ako spoznať takú ženu a mať ju po svojom boku. Máte z nej paniku a strach – ešte väčšiu paniku a strach ako sami zo seba. Aj preto sa nemienite vzdať svojich pozícií v Ríši Obrazu – tam ste sa stali vládcami. Tam ste sa stali „pánmi tvorstva“ i pánmi nad ženami... Tam ste ovládli a uväznili ženu na celé dlhé veky – nedovolili ste jej prístup do vašich chrámov, kláštorov pre mužov... Spravili ste si z vašich ochočených žien svoje družky, ženy, milenky, matky vašich detí... Zotročili ste ženu, ale nikdy nie Bohyňu... Vyhrali ste nad „slabším pohlavím“, ale nie nad Bohyňou – iba ste sa od Nej izolovali vo svojom virtuálnom svete a váš plač, že ste ostali sami a nepochopení, vaša otrepaná pesnička o nespravodlivosti tohto sveta už ani nie sú zaujímavé... Otravujú a nudia...
Ako muži tak máme v pravom zmysle to, čo sme chceli: svet bez Bohyne.
Naše ženy, už aj tak bezmocné, nám fúkajú naše rany preto, lebo sa nás boja – ale nie z pravej lásky... Boja sa našich chorých reakcií – všetky napospol sú choré preto, lebo vychádzajú z našich presvedčení o tom, že to nie my, ale svet je zlý... My sme len obete. Svet nám ubližuje, svet je zlý a my to musíme svetu vrátiť...
Naše ženy vedia, akí sme vo svojom zúfalstve nebezpeční – a preto nás radšej nechávajú v našom omyle: radšej nás čičíkajú, aby sme nespôsobili ešte viacej utrpenia a zla... To „čičíkanie“ však nie je skutočnou láskou. NIE JE LÁSKOU BOHYNE. Len čo sa spamätáme, uvedomíme si to: vieme, že nám neprejavovali skutočnú lásku a súcit len predstierali... Ak by totiž mali odvahu, povedať nám pravdu, museli by nám otvoriť oči – museli by nás predtým prestať ľutovať. Museli by nám povedať do očí: PRESTAŇ SA ĽUTOVAŤ, prestaň už viniť svet a rozprávať, aký je len zlý! BUĎ UŽ KONEČNE SÁM SEBOU! Buď konečne pravým m u ž o m – takým, akého som túžila milovať!
Lebo naše ženy v e d i a, akého muža milovať skutočne chcú – túžili milovať našu statočnosť, odvahu a nie zbabelosť a kompromisy, nech by to boli kompromisy v mene hocičoho... Naše ženy totiž vedia, ako sa ponižujeme – ako strácame svoju hodnotu, napriek tomu, že to maskujeme vonkajškovou mocou, slávou a bohatstvom. A keďže väčšinou trpia tou istou chorobou ako my a myslia si, že „svet iný nebude“, urobili svoje ženské kompromisy: smutné však je, že ICH NAJVAČŠÍM KOMPROMISOM SO ŽIVOTOM SME PRÁVE MY, ICH MUŽI ...
(Karol Hlavka, Antiluzia)
http://inner-light.ning.com/profiles/blogs/asn-vyznanie